som sama so sebou spokojná?

byť so sebou spokojná nie je vždy jednoduché. úprimne píšem o rokoch hľadania, pochybnostiach aj chvíľach, keď som si povedala: som dosť.

nina myslíš si, že sa to dá? byť sama so sebou spokojná?
čo by si si na tú otázku odpovedal/a ty? skús. máš času koľko len potrebuješ.
ale moja odpoveď znie: áno. no povedzme si pravdu…. dá sa byť so sebou aj nespokojná/ý, že? a je to v úplnom poriadku.

ja ako niekto iný
pozri, ak chceš vedieť môj príbeh a môj postoj k tejto naozaj šialene zväličenej ženskej téme – nech sa páči. sme v tom predsa spoločne. úprimne a rada sa s tebou podelím o to ako som dlhé roky prežívala sama so sebou a hľadala sa v nádeji, že keď si na seba dám drahý o tieň bledší mejkap a zafarbím si vlasy budem tak o niečo spokojnejšia…. na nejaký ten čas….
či dokonca len hodiny? aachhhhhh ako som sa len vyžívala v pozeraní tých provokatívnych a odvážnych videoklipov na stanici emtíví. všetky tie bohyne ako shakira, rihanna, kylie minogue, beyoncé, fergie, gwen stefani, t.a.t.u, hayley williams a ďalšie mi dodávali odvahu a chuť skúšať vtedy pre mňa nové veci. ja viem, že mi zámerne pútali pozornosť a ja som ich žrala.

moje „ružové“ obdobie
začnem tým, ako som začala byť so sebou nespokojná, dobre? celé to začalo, keď som prežívala svoje najkrajšie obdobie. podľa všetkých rodičov to najťažšie – obdobie rastu – teda pubertu. koľko som len vtedy mohla mať rokov? štrnásť, pätnásť, šesťnásť. bývala som s rodičmi na čerešňovej ulici a netušila som, že sa na mne a vo mne bude niečo meniť, ale prirodzene to tak bolo a nebola som žiadnou výnimkou. dialo sa to a ja som tomu nemohla zabrániť (aj keď moje prsia nerástli vôbec, ale o tom možno v inom článku). všetok čas som strávila sama vo svojej vysnívanej ružovej izbe… a to doslova. moja ružová izba nebola vôbec taká pekná a dievčenská, ako si ju na prvýkrát možno predstavíme. moja izba bola malá a, akoby to nestačilo, s rodičmi sme premaľovali strop na tmavofialovú farbu. vždy, keď som do tej izby otvorila dvere, vkročila som do chladnej tmy a desať krokov pred sebou som mala malé okienko, ktoré malo len pár centimetrov. toto tmavé ružové miesto bolo mojou skrýšou pred svetom. tak už vieš, prečo mám rada ružovú? toto miesto, táto izba vo mne zanechala niečo, čo sa slovami nedá opísať. tie roky, keď som už nebola viac dieťaťom, nebola som so sebou vôbec spokojná. chvíľami áno, ale často som bola nepokojná a nesvoja. taká chrrrrrr. v tom čase pre mňa neexistoval nikto dôležitejší ako ja. mala som o sebe skreslenú predstavu a robila som všetko pre to, aby som sa zapáčila hlavne vtedajším chlapcom, či už na internete, alebo tam vonku, keď som sa raz za čas odhodlala ísť von – práve s nimi. krásu som vnímala inak. na to, že som bola mladá a moja pokožka bola bez jedinej vrásky, ja som si ju vôbec nevážila. chcela som ju mať inú, aj keď neviem, ako inú. čo by som teraz za ňu dala. (dlhý nádych a skoro žiadny výdych)

ale nina kedy si začala byť so sebou spokojná?
úprimne? k stavu úplnej spokojnosti som sa ešte nedopracovala. sú to skôr momenty a chvíle, kedy sa cítim, že mi nič nechýba, a práve vtedy si poviem: som dosť. tieto momenty som si začala uvedomovať nejak vo veku dvadsaťsedem. popravde, dovtedy som so sebou veľmi zápasila. raz som bola široká a o pár mesiacov na mne vyseli všetky nohavice a z hrudníka mi trčali kosti. musela som si prejsť rôznymi kapitolami života, aby som zistila, kde ma to sakra bolí a kde mi je ako v bavlnke.

kedy nastal ten zlom?
bude to znieť divne ale keď som ukončila vysokú školu tak som zo seba zhodila všetku ťažobu, ktorú som si niesla spolu s výtvarným umením. umenie ma doslova vyšťavilo. keďže som v umeleckej tvorbe dlhé roky riešila vlastnú telesnosť a venovala sa skôr otázkam – odpovede neprichádzali. bez odpovedí som bola slabá. strácala som sa vo vlastnej koži a nenávidela som ten pocit, že som zo seba taká znechutená a zmätená. písal sa rok 2022 a spolu s ním koniec štúdia na vysokej škole, na ktorej som strávila približne šesť rokov. po tom, ako som zrazu nemusela plniť úlohy, som pocítila niečo, čo sa slovami nedá tak jednoducho a rýchlo opísať. to niečo podobné k slobode.

inak chceme to nazývať zlom? pripomína mi to totižto zlo. a práve to označuje všetko to nepríjemné a škodlivé.

inak čo je podľa teba podobné k slobode?