bohužiaľ, mnohí z nás prežívajú nervozitu alebo strach z davu ľudí, prípadne dokonca už len pri objednávaní si rannej kávy. strach však nemusí znamenať, že je s nami „niečo zlé alebo v neporiadku“. je to prirodzená reakcia tela, s ktorou sa dá žiť tak, aby nám nebránila v činnostiach, ktoré na jednej strane tak veľmi milujeme a ktoré sú súčasťou nášho každodenného života.
ako s tým žijem ja?
v jeden podvečer po práci som sedela v mojej naj kaviarni a otvorila dokument s otázkou, ktorú som si pripravila. vtedy som pocítila tie zamilované motýle v bruchu. áno, presne tie. ale preboha, prečo?! slovo preboha tu vyjadruje údiv a hrôzu. poznáš ten zvláštny pocit, keď ťa obyčajné stretnutie s niekým roztrasie až tak, že je z teba želé? nejde o nič výnimočné. ja osobne už niekoľko rokov cítim strach, obavy, hrôzu a des z určitých ľudí. ale počkaj, ako tomu budeme hovoriť? naozaj strach? zatiaľ mi nič lepšie nenapadá. niekedy je to až takto veľký strach (ukazujem ti prstami, ale ty ma nevidíš) – taký ten „čo ak? vieš…“ inokedy je zas maličký, takýto drobný, aha (a zas nevidíš)… no to je fuk. vždy som to tak mala.
môže to byť na prvý pohľad neškodná, stará útla dáma s padnutou sánkou, pretože už nemá poriadne zuby a nemá ani na novú protézu, alebo jednoducho vysoký svalnatý pán. spýtam sa ťa takto a ty mi, prosím, nahlas odpovedz: pri ktorom z nich ti naskakuje husia koža či dokonca pocit ohrozenia? mhmmm. tu ti dávam priestor.
najzdravšia odpoveď by bola, že ani pri jednom z nich, no úprimne – vo mne ten pán. babičku by som najradšej hladila po pleciach a hovorila jej, nech si ide odpočinúť. lenže realita môže byť iná. predstav si, že stará žena môže byť reálne nebezpečnejšia než vysoký džentlmen. možno nie fyzicky, ale skôr slovne. odpovedala by mi vulgarizmami, ktoré som ešte ani nepočula. kričala by ako bláznivá. ale vidíš, možno je to všetko iba predstavivosť. fantázia. ako ten jogurt.
no ako roky plynú a ja s nimi ako voda, učím sa s tým žiť. keď ma to začalo obťažovať, začala som si to uvedomovať a pociťovať hlavne po fyzickej stránke. raz som stála v strede mesta a nevedela som sa pohnúť. našla som si najbližší podchod, ktorý bol pre mňa úkrytom, a predýchala stav, ktorý som vtedy nevedela opísať. myslela som si, že som všetkým na očiach a na posmech. najviac zraniteľná som sa cítila, keď sa o tom začal dozvedať môj najbližší človek. nechcela som pred ním pôsobiť nefunkčne a choro. ako keď sa pokazí telka.
lenže našla som cestu. v tom období som študovala mäkkú plastiku a mala som skvelého profesora, ktorý mi rozprával doslova o všetkom. on rozprával a ja som počúvala. tie dni, týždne a mesiace som len počúvala. pripomínal mi, že život je umenie. a ja, beťárka, som si toho začínala všímať. začala som všetko fotiť.
myslíš, nina, že to je naozaj strach?
to je dobrá otázka. často nad tým premýšľam. podľa mňa je to naučená disciplína, na ktorej sa dá bez problémov zapracovať. počujem ťa až sem, ale pre istotu zopakujem tvoju otázku: prečo si to už nezačala riešiť? ver mi, riešim to. v sebe.
ale o tomto to nemalo byť.
hustý čierny dym
malo to byť o tom, ako som sa ti chcela zdôveriť s pocitom ohrozenia, ktorý prechovávam k ľuďom pod vplyvom alkoholu. uvedomujem si, že to vo mne nie je práve najsprávnejší prístup, no je to tak a určite nie som jediná na tomto svete. hanbím sa. zviera mi hrdlo, keď na to pomyslím. v mojom podvedomí totiž existuje malá bublinka, v ktorej žije malý strachopud. zobudí sa vždy, keď sa cíti ohrozený, aj keď momentálne nie je. trasie sa, akoby tancoval, a čaká, kedy nastane pohroma. upokojí sa a zaspí vždy, keď už viac nedokáže byť pod vplyvom tohto napätia.
ako ich zvládnem? pýtala som sa seba samej ako pätnásť či osemročné dievča, ktoré by malo rozmýšľať nad niečím iným než strachom. jedine otočkou cez inú ulicu. ale čo ak budú kričať? zapchám si uši. myslím, že to veľmi nepomôže.
začalo to presne tu, počúvaj. počas detstva sme žili v bytovke na siedmom poschodí. oproti nej bola krčma nazývaná papuča. a presne v nej sa stretávali všetci ľudia, ktorí potrebovali únik od vlastnej reality. nalievali sa studenohorkou tekutinou a dobrovoľne vdychovali hustý čierny dym do pľúc. z týchto pre mňa divných vecí prežívali pocit uspokojenia, až kým nezačali ziapať po celom sídlisku.
ja, ako sedemročné dieťa, som si prekrývala uši a sedela v tmavej izbe pred otvoreným oknom. ich ožrané hlasy neutíchali. v jednom momente prišla za mnou mama a zatvorila okno. počula som ich stále. bolo im jedno, či sa ich niekto bojí. oni si to všetko v danom momente užívali.
takéto noci boli na každodennom poriadku, až pokiaľ sme si jedného dňa ako rodina nezbalili kufre a byt neponúkli novým majiteľom. toto však nebolo dôvodom nášho presťahovania.
chceli sme žiť v dome.
poprosím pokračovanie 🥺
indica gummies for sleep help you relax and rest naturally