sladké ničnerobenie

žena, ktorá hľadá svoj svet vo svete a vo vete

je pracovný utorok, presnejšie pár minút po druhej hodine poobede. je zamračené a v práci som zatvorila o niečo skôr pretože idem na cesty. SAMA SO SEBOU. po pár krokoch ako som vyšla z brány som náhodne stretla moje kamošky… farebnú andreu a v čiernom oblečenú júliu. mala brutálne dlhý kabát. popravde, ja som bola tiež oblečená celá v čiernom ale farby som mala v hlave teda na hlave, neboj nič vysvetlím. julka pletie úžasné hipsterské čapice, ktoré sú farebnejšie než dúha… a ja jednu takú mám. pridala som sa k nim a o pár krokov sme natrafili na milovanú jessicu, ktorá stála pri večierke. poprosila som andreu, aby nám trom spravila fotku, pretože neuveríš… jessica bola tiež oblečená celá v čiernom! pôsobili sme, akoby sme sa dohodli a plánovali ísť na koncert queen v slovenskom podaní v kultúrnom dome. našťastie sa nič také nekonalo. dali sme si skupinové objatie a naše cesty sa rozišli. otvorila som dvere do večierky aby som si kúpila žuvačky, pretože ak ich nemám vo vrecku nastáva menší problém.

ako sme ladne kráčali okolo ružového výkladu a držali sa za ruky – nahlas sme premýšlali či si vezmeme kávu so sebou. bohužiaľ spoza okna sme nevideli aničku za barom, ktorá robí spolu s julkou tú najlepšiu KÁVU. tentokrát sme si to rozmysleli. pokračovali sme v chôdzi, keď mi v tom napadlo, že by som si do vlaku mohla niečo kúpiť aj pod zub, nemyslíš? inak ozaj, to hlavné som ti nepovedala. ideš so mnou práve na cestu po západnom slovensku. aspoň takto. TERAZ TU. tešíš sa? a jessica nás odprevadí na vlak. tak poď, pokračujeme v kráčaní. ľavá a pravá… však ty vieš. no vráťme sa k tomu jedlu. čo si kúpim v druhej večierke na dvojhodinovú cestu do žiliny? to je mimochodom naša prvá zastávka. a na čo tam ideme, nina? v mestskom divadle je totižto výborná beseda s vydavateľstvom kk bagala. bol/a si už v žilinskom mestskom divadle? ja tam idem po druhýkrát. po prvýkrát som tam bola, keď som mala tú česť prečítať úryvok z môjho rukopisu SLADKÉ DRIEVKO. je to tam super.

ježiiiiiiiiš, kde som to skončila? pri tom, čo si kúpim na cestu, nie? no, zabodovali u mňa známe arašidové cukríky, ktoré som roky nemala a maslový croissant. ale poďme už odtiaľto. musíme to obísť okolo rieky, pretože pri vlakovej zastávke opravujú most a zoberie nám to o desať minút dlhšie. vonku je strašná zima, pocitovo môže byť aj mínus. tak teda pridajme do kroku, aby sme sa zahriali, dobre? kráčame po žltých a premočených listoch smerom na vlakovú zastávku, ktorá v tomto období pôsobí ako z harryho pottera. naozaaaj. bystrica mesto. pozri si to na gúgli… alebo vieš čo radšej nepozeraj nie sú tam žiadne aestetik fotky.

a inak, v žiline prespím u mojej bývalej spolužiačky aničky z výšky, spomínala som ti to už? ak nie, tak už to vieš. cestou si jessica prečítala prvú vetu z môjho rukopisu a chcela som počuť teda skôr vidieť jej dojmy, ktoré jej tá veta vyvolá, pretože ju mením neustále. občas a zriedka. ževraj môže byť. OK. vlak prišiel s dvojminútovým meškaním a jessica mi do rúk vložila gigantický list zo zeme, ktorý mám doručiť aničke. poviem ti dopredu, že som ho úspešne doručila. cesta je medzitým dosť bombová a to doslova. sedím v druhom vlaku, keď nám zrazu vodič prišiel osobne oznámiť, že na žilinskej stanici je nahlásená BOMBA. sme jednu zastávku pred stanicou prosím ťa. škŕka mi v žalúdku ale neviem poriadne jesť, keď je okolo mňa veľa ľudí, tak teda iba dojedám posledné arašidové cukríky, ktoré si sypem do špinavých rúk. zakaždým zo sebou nosím dezinfekciu alebo vlhčené utierky no tentokrát nemám ani jedno. dlane sa mi potia a cítim, ako sa mi pýria líca. som nervózna, aj keď navonok pôsobím v pohode. okolo mňa sedia samé ŽENY. to vo mne vyvoláva mierny pokoj a úsmev. prisadla som si k mladej učiteľke s tetovaním pod kľúčnou kosťou. má mierny výstrih. v ušiach má malé biele slúchadlá a občas telefonuje. posledný hovor mala s kolegyňou, ktorej vysvetľovala, ako majú byť žiaci rozdelení v triede na najbližšej hodine, na ktorú už teraz zabudla. mala taký ten prízvuk, v ktorom hovorila mäkko písmeno „l“ v slove LEBO. vieš, že pôsobila navonok ešte nervóznejšie než ja? ona tie emócie aspoň prejavovala. no nič. čakali sme iba nejakých desať minút a prišli sme do cieľa. ľudia na stanici boli v parádnom zhone a ja som si začala uvedomovať, že som po mesiacoch sama v cudzom meste. dýchaj somnou. DÝCHAM. snažím sa. nič sa mi zlé nestane ja konečne žijem a nesedím len tak na riti.

a teraz v skratke:
stáli tam. anička s priateľom borisom. prvá zastávka sekáč. našla som károvanú košelu, na ktorú som myslela dobrých pár dní a teraz je moja obľúbená. prejdeme chladným námestím ale o malú chvíľu otvoríme dvere do horúcej kaviarne republika, vonku sa zotmieva a my sme si objednali horúcu čokoládu s ovocím, obrovské latté a ľadový čaj, z ktorého kocky ľadu šli bokom na biely porcelán. meškali sme do divadla približne päť minút pretože nás v kaviarni vcucli bordové kreslá. pustili nás. po besede som sa odvážila osloviť pána bagalu a spýtať sa ho či berie rozpísané rukopisy. jeho odpoveď znela: rukopis prijme vtedy, keď vyhrám poviedku 2026, tak nech sa snažím. odpovedám, že sa posnažím. bežali sme na zastávku, kde sme sa znovu stretli s borisom, ktorý mal tašky plné radostí. medzitým sme sa rozdelili to som ti zabudla spomenúť ale však už vieš. prišiel náš odvoz. šoférovala žena – karin. anička hovorila, že každá karin vyzerá rovnako. usúdila to z jej fotky. dorazili sme okolo deviatej do ich útulného príbitku a privítala ma fľakatá micka. spoločne sme pripravovali večeru. zaliala som veľké čaje. boris si očami prezrel môj rukopis a zaujala ho prvá veta. ha! pri jedle, či skoro už po jedle, sme zapli netflix a v polovici filmu sme všetci zaspávali posediačky. tak to už pred tridsiatkou býva. ha ha. natiahli mi plachtu a okolo jedenástej sme šli spať. čítala som mandy od aleny sabuchovej. dočítala som ju až nasledujúce ráno ale som rada pretože príbeh som ukončila pri klavíri. no predtým som si dala sprchu vo vani a potom sme vyrazili na raňajky…. znovu do kaviarne republika. je super ja ti to vravím. dopriala som si chlieb s kozím syrom a cappuccino. bolo to výborné, až som pri tom zatvárala oči. mhmmmmmmm. keby viem hrať na klavír ukončila by som tie raňajky presne tak.

ďalšia zastávka žilinská galéria a po nej bežím priam letím na piamy vlak do hlavného mesta. ako som bežala popod podchod stanice tak mnou neskutočne prúdili emócie. stekali. hlavné mesto som totižto neplánovala a prišlo mi to tak spontánne ako letný dážď. počúvaj. mala som lístok v druhej triede a miestnenku na prvú triedu. nastúpila som do reštauračného vozňa ale kráčala som ďalej. s týmto vozňom nemám žiadne skúsenosti ale vyzeral fancy. našla som voľné miesto hneď v ďalšom vozni a mladá sprievodkyňa mi povedala, že ma tam kľudne nechá sedieť aj keď mám v lístkoch ŠALÁT. pozrela som na ňu psačími očami a v tom momente som si uvedomila, že som neskutočne hladná ale mám len škoricového slimáka v igelitovom a papierovom sáčku naraz. už dlho som necítila niečo tak lepkavé. cesta bola slnečná a hrozne krásna. sedela som sama ale vedľa mňa vo dvojke sedela staršia pani, ktorá celú cestu pozerala do displeja svojho telefónu. ona sedela opačne a ja správne. búšilo mi srdce. bola som nervná a nesvoja z tých lístkov. upokojila som sa. čítala som si rukopis. škrtala som, aj keď by som ešte nemala. na predpredposlednej stanici si ku mne prisadol chlapec približne v mojom veku. položil na stolík krabicu. čo v nej je? pýtam sa v duchu. predstavovala som si rôzne predmety a situácie kam a za kým môže cestovať. dorazila som do cieľa a ako som vykročila z vlaku nadýchla som sa tej povedomej vôni a nevôni.

aha spomienka:
počas strednej školy ako som spoznala michaela sme sa jedného dňa dohodli, že pôjdeme poza školu. my dvaja introverti, ktorí prišli všade načas. bola to láska čo nás viedla za nos? chcela som tým povedať, že od toho dňa milujem cestovanie iným spôsobom. nasadli sme na vlak a nechali sa unášať. nemali sme plán a neboli sme online. druhý krát čo sme sa vybrali na výlet, o ktorom naši nevedeli bolo hlavné mesto. taktiež bez plánov. napísali sme si na jednej fialovej appke poďme – tak aj bolo. nemali sme peniaze a ani ubytovanie. všetko prebiehalo tak hladko. ako hladká múka cez sytko. náš jediný cieľ boli horúce hranolky v červenom obale a keď sme ich dosiahli prišla aj izba priamo na hlavnej stanici. počas kráčania a rozprávania sa popri prezidentskej záhrade sme si dohodli ďalší termín kedy sa v bratislave stretneme. tak sa aj stalo. bolo to o pár rokov.

ODVTEDY sa v hlavnom meste cítim ako doma aj keď to tam vôbec nepoznám. kráčala som k starej tržnici. bolo tak horúco a ja som na sebe mala zimný kabát z vlny a najväčší šál na svete. po ceste som sa nakukla do sekáča a v tom mi zrazu pípla správa od žanety. kaviareň múza v šálke, dobre? zadávam si do mapy. kráčala som po jesenných uliciach a užívala si ten pocit medzi hlavným mestom a mojou dlhoročnou priateľkou bystricou. hodiny ukazovali niečo po štvrtej poobede a bola streda. po úspešnom kráčaní som objavila spomínanú kaviareň a v tichosti obdivovala toto útulné miesto. z ponuky som si vybrala rosemary latté a sadla si do kresla. prišla a vtiahla ma do svojej HLBINY po virtuálnych rokoch sledovania. keďže sa čas neplánovane pretiahol, musela som jedno stretnutie zrušiť a bolo mi to ľúto. na poslednú chvíľu som si uchmatla izbu na hosteli. bežala som sa zložiť na štyri postele a o ôsmej večer som navštívila divadlo novú scénu. ako mi to len bodlo. priamy ZÁSAH DO SRDCA.

a to sa mi na tom celom tentokrát páčilo. nemala som plány, len som prišla a ony sa mi naskytli. na neznámej ulici sa rozliala tmavomodrá tma a šero. zostala som sedieť sama na drevenej stoličke, ktorá vzbudzovala dojem režisérskej stoličky. bol tu jeden rozdiel – bola béžová, nie čierna. vo vnútri kaviarne sa tvorila keramika pod teplými dlaňami a dve dievčatá za mnou sa rozprávali o vzťahoch. nepočúvala som schválne, bolo ich počuť. keď som ukončila tretí a posledný hovor s mladou recepčnou a objednala si izbu, pekne krok za krokom položila som mobil na stôl a pozerala sa vpred. bolo ticho a sem-tam prešli ľudia. vyberám polovicu škoricového slimáka, ktorý zmizol do pol minúty. nie najlepší pocit bol ten, že som bola pred výplatou a moja karta bola na bode mrazu. udialo sa toho ešte tak veľa. zadržiavala som slzy v divadle a zapíjala to coca-colou za tri eurá. po predstavení, okolo pol desiatej večer, som si cestou v malom stánku kúpila syrovú zapekačku a bežala na izbu do cudzej postele pre všetkých.

pokračovanie nabudúce:
cítim, že som ešte neni na konci. potrebujem si pripomenúť tanec úzkosti a objatie strachu. kedy sa mi objavili a aká vtedy som?