vie/š aký je/deň?

nina, zvoní ti budík… prosím ťa, okamžite ho vypni, je sobota 4:44 ráno, pre pánajána.

dobre dobre, však už ho vypínam. neviem, aký je deň, čo sa deje a prečo je vonku stále tma. počkaj, nechaj ma chvíľu premýšľať, ak sa to dá nazvať premýšľaním o piatej ráno. snažím sa vyhrabať nejaké spomienky a rozpamätať sa, prečo mám ten hlučný budík. je sobota, dobre, to už viem… a ďalej? bože, ako mám sucho v hrdle, ani len slinu nemám. ale však na polovicu spíš, načo by si chcela sliny. upadla som znovu do spánku, či nie? no dobre, ale už ti to trvá nejak dlho, nezdá sa ti? haloooo. trhne ma. ježiš! však my ideme s jessicou do hlavného mesta. zaseeee, a načo? ale to ti vysvetlím potom. ja musím okamžite vstať a ísť si vyfúkať vlasy, mám ich stále mokré od včerajšej sprchy. zaspala som po polnoci, spala som štyri hodiny, je mi zima a nestíham. nepripravila som si v hlave pred spaním žiadny outfitček – teraz zniem ako dvanásťročná – teda oblečenie na cestu, pretože som na to nemala vôbec chuť, a ja teraz jednoducho ne-stí-ham. ham ham ham. bože, aká som hladná. strašne mi škŕka v bruchu, ale neviem, či od hladu alebo od stresu. no to je ale jedno. ja som sľúbila, že natočím vlog a teraz ako čo mám robiť? mám sa natočiť v posteli, ako vstávam? to ale musím s bleskom, veď tu je tma ako v riti a vedľa mňa spí normálny človek, teda michael. bože, on z minúty na minútu vstal a šiel na toaletu. akoby počul moje myšlienky. nevyhnala som ho, sľubujem. tak švihom, nech to mám už za sebou. tri, dva, jednaaaa… preboha, však oslepnem. nevidím nič. to som si ale uvarila. tento ajfón. človek si ho zaobstará a už dokumentuje každý jeden nádych, výdych a prd. dobre, ale prdy zatiaľ nedokumentujem, hahah. dobre, áno, priznávam, prdím aj ja, však som tiež len človek, či sa ti to nezdá? no to ani mne, poslednú dobu som ako stroj na cukrovú vatu – stále len točím a točím, aby som vyprodukovala čo najviac lepkavej hmoty. chcem niečo dokázať… vravím si vždy pred spaním… ale potom zaspím od vyčerpania a oči si necítim. ozaj oči. už vidím. dobre, mám nejaký šestsekundový záber. chytila som sa za vlasy, akože sa škriabem či naťahujem ruky, takže teraz som vstala, teraz, v tejto sekunde. bude to dosť uveriteľné? prosím, uver tomu, ak to uvidíš. však tak to robia, tak to spravím aj ja. načo budem iná, keď je overené byť úspešná ako každá iná. a to nám stačí.

panebožeeeee, to už prešlo desať minút?

dobre dobre, jednu vec musím vynechať. stojím v kúpeľni a fénujem sa… možno na nízku teplotu zapnem aj žehličku na vlasy, prečo nie, však mám kopec času. no ale počujem, že milovaná jess už pobehuje celá oblečená po byte, a ona je ešte k tomu aj chorá, má kašeľ a tri dni len ležala pod perinou. no rýchlo počúvaj ma: takto to je, kým sa mi zohrieva žehlička a čistím si zuby. jess má povinný predmet ísť do viedne na výstavy a jedna z nich je aj výstava mojej obľúbenej mariny. nie sládkovičovej maríny, jeeejda, ale tej druhej romantičky, performerky abramović. lenže ja som si pred dvomi dňami pozerala lístky z bystrice do viedne a mňa by lístok len tam vyšiel nejakých štyridsať eur, chápeš to? tak som si povedala, že teda ja vystúpim v hlavnom meste a tam si spravím písací deň, a jess mi určite povie, aká bola výstava, a potom máme v pláne sa večer stretnúť a prespať na nedeľu v bratislave, pretože v nedeľu ideme do divadla. ale to už potom cestou ti všetko poviem. aha, o 12 minút nám ide emhadečka na železničnú stanicu a ja som stále v pyžame, teda skoro polonahá. dobre, počúvaj ma… teda skôr nepočúvaj, teraz nebudem nič vravieť. budem iba stáť pred skriňou a premýšľať, kam idem a aké bude počasie. takže ani jedno z toho neviem. otvorím posuvné dvere na skrini a pozerám, doslova že čumím. nádych a výdych. beriem základ – čierne pančuchy, dobre, môže byť… a dám si sukňu. akú sukňu, preboha? však všetky, čo mám, sú mi v páse široké a opasok na cestu nechcem. dobre, dám si teda tepláky, v ktorých som prvýkrát letela do talianska – áno, môže byť – a to bude zároveň aj moje pyžamo. ale tá sukňa je dobrý nápad, chcem byť v divadle trochu elegantná. dobre nina, tak aha – tu máš také čierne minišaty a zároveň sú ako sukňa, nemyslíš? myslím, myslím teda som. ach niesom. môže byť, tak aha, ja si ich oblečiem na tie tepláky, ako sa tomu hovorí… jesenné vrstvenie! no dobre ale je zima, takže šaty nešaty, sú iba na ramienka, musím dať na ne čierny rolák a na to ešte prúžkovanú mikinu, červené ponožky a červenú baretku.

dobre dobre, idem v tom čiernom kabáte, ktorý som kúpila za dve eurá a v ktorom mi naposledy na cestách bolo také neskutočne teplo. mám novú žltú tašku z artfora z ilustráciou od hany donau, takže jedine tento kabát beriem do úvahy, aj keď v ňom mám plecia ako krídla od lietadla. takto premýšľam. obúvam si moje staré konversky, batoh plný neviemčohoaleviemlennepoviem a vyrážame.

jess, termosku s čajom máš, nezabudla si?
mám nina, bože, zase sa musím vláčiť.
ale však si chorá… a teraz, keď toto píšem bolí hrdlo mňa. no nič.

dobre dobre, stojíme na zastávke. na zastávku sme sa doslova rútili, ale hovorím jess, že čakaaaaj, máme čas, v diaľke ho aj tak uvidíme, keby niečo. vyberám z vrecka mobil a znovu ten blesk a desaťsekundový záber ako ideme. jaj, áno, aj po schodoch som to natáčala, ale ja neviem načo a či to vôbec použijem. no aha, stojíme na zastávke a ešte aj čakáme. vedľa nás čakajú aj dve staršie dámy a rozprávajú sa, že budú vo vlaku spať, ale len po vrútky. takže ideme na rovnaký vlak. dobre, takže náš autobus tým pádom ešte nedorazil. konečne dorazil, tak sme si sadli do zadnej štvorky, pretože sme veľká nálož. dve dámy sedia pred nami… či ešte o kúsok ďalej? neviem, ale mám fotku. to je teraz jedno. sme unavené a ledva máme otvorené oči. hovoríme na seba, ale ani jedna druhej nerozumieme a len prikyvujeme… pravdepodobne hovoríme o ceste, čo nás čaká. vezieme sa okolo poľa, na ktorom sa počas letných večerov pasú ovce, ale vidím len tmu a miernu hmlu. všetky štyri pekne vystúpime na vlakovej stanici a naše cesty sa rozdeľujú… teda myslím s tými dámami. jess, ty zostávaj pekne pri mne. bok po boku. pred stanicou stoja nejakí ľudia, neviem, či sú živí alebo mám vidiny. ťahajú z cigariet. všetko to tu smrdí a zapácha. nejdeme naspäť domov?

dobre dobre, vestibul železničnej stanice je otvorený. študenti zhrbene posedávajú na tvrdých stoličkách. spia. bohvie, čo to majú za sebou. máme ešte nejakých dvadsať minút, tak my stojíme blízko vchodu pri radiátore, ale zároveň pri takom… čo to je… neviem, nenapadá mi v tejto chvíli. pri nejakej pamiatke s nápismi mien ľudí. spoza karpín čumíme na tabuľu odchodov a príchodov vlakov. medzitým vytiahnem banán. nezvyknem takto jesť na verejnosti, teda pri ľuďoch, pretože mi to nie je príjemné, stále mám pocit, že jem napr. aj baktérie iných a dym z cigariet, ktoré sú vo vzduchu. ale proste ja som bola hladná. vyberám aj vreckovú knižku virtuóza od václava kostelanského a čítam nahlas. prežúvam ako oslík. jess sa ma snaží počúvať, ale ja viem, že ma nepočúva poriadne, pretože má momentálne svoje starosti. no ale vzala mi mobil a fotí ma. dobre, však aspoň budem aj ja na nejakých záberoch, vravím si. pred objektívom sa cítim ako vták, ktorého idú zastreliť. ukáže mi zábery a na každom jednom je pupkatý pán v pozadí. nesrandujem. na každej jednej. ale dobre, aspoň prešiel čas a ja som zjedla banán a bohvie čo ešte ha-ha. ideme na nástupište 9 a 3 štvrte. kráčame po schodoch podchodom a počkaj, spravím záber, že sme sa pohli z miesta. ok mám. ešte stále s bleskom, čo ti poviem. ideme reálne na dvojku a ľudia tu už čakajú. ideme tam či tam? na ktorú stranu? na lavičke je otvorená veľká krabica zákuskov či čoho, neviem, nepozerám sa dnu, ale myslím si, že sú to koláče. za nami sú dve dievčatá, vyzerajú mladšie než my, aj keď my vyzeráme mladšie než ony. jedna z nich mi na prvý dojem vyvolala pocit nočnej šľapky. bože, nechcem byť protivná, ale je to tak. úplne vyzerala ako z filmu pretty woman, z tej večernej scény, keď postávali na ulici a čakali, či im niekto zastaví. tá druhá vyznela tak rockovo, mala ofinu a zapletené vrkôčiky. mhmmm pretty woman walkin‘ down the street, pretty woman, the kind i’d like to meet… boli svojím spôsobom krásne a tak unavené, že si sadli na najbližšiu lavičku a opreli si hlavy na svoje plecia.

dobre dobre, vlak konečne dorazil. nastúpili sme asi všetci, neviem, nerátala som ich, ale my dve určite a ešte tieto dve mladé dievčence, ktoré sedeli pred nami. usadili sme sa v prázdnej štvorke a dali zo seba dole kabáty. jess má na sebe dlhý zelený kabát ako pistáciová zmrzlina. usadili sme sa a hodila na mňa divný pohľad.

čo to máš na sebe, kristepane, vyzeráš horšie ako bezdomovec.
úprimnosť nadovšetko.
prosím? tebe sa to nepáči? pozerá na mňa a povie jednoducho…
nie. keď ideš vyniesť smeti, sa vieš lepšie obliecť, nina.
pozri, jess, ja to mám premyslené, nemala som nič premyslené, proste sa mi nechcelo,
toto sú tepláky na cestu a na spanie a pod nimi mám pančuchy a ako vidíš šaty, keď bude teplo a budem chcieť byť ležérna. chápeš.

bože, ako mi je horúco, musím si vyzliecť tú prúžkovanú mikinu. pred nami je 22 tunelov a o nejakú hodinu by sme mali prestupovať vo vrútkach. po výmene názorov nám nalieva horúci zázvorový čaj z litrovej termosky do dvoch čiernych pohárikov. klipkajú mi oči a uspáva ma zvuk vlaku, ako sa rútime po koľajniciach. zaľahne mi v ušiach, tak nasucho preglgnem a napijem sa čaju. som unavená? neviem. som šťastná ako blcha, že sme spolu na cestách. spoza okna vidím, že pomaly svitá a hmla je stále padnutá na poliach a drží sa pevne na horách.

kedy sme inak prešli tie tunely? inokedy sa to tak neskutočne vlečie.
bola tma, nevidela si ich, šomre si jess popod fúzy.
hovoříš mi niečo?

vystupujeme a pozerám, že druhý vlak má meškanie nejakých pätnásť minút.

aha, kaviareň! zakričím hneď, ako odvrátim pohľad z displeja.
áno, sem chodím často, hovorí mi.
otvorím dvere a čudujem sa, že túto kaviareň vidím po prvýkrát. celkom pekné… staré fotky vlakov na stene a nejaké spätné zrkadielko, v ktorom sa vidím.
čo si dáš? kam si sadneme, sem? tu sedávam, tu je to mäkké, hovorí mi.
poriadne ju nepočúvam, neviem, načo mám chuť. na kávu? takúto staničnú? až teraz mi to doplo. však sa pototo.
jess, poď sem pri dvere na barové stoličky, nech vidíme a počujeme náš spoj, dobre? dáme si niečo so sebou, dobre?
dobre. tak čo, kapučíno alebo čistú kávu? nemajú tu batch?
jess na mňa pozrie. myslíš to vážne?

dali sme si nejakú čistú kávu bez mlieka a bežali sme s ňou von, pretože som počula, že hlásia náš spoj.

to bude on, hovorím koktavo.
neviem, čo mi hovorila jess, ale ja som sa rozbehla popod podchod hľadať náš vlak. má byť na dvojke, koľaj desať.
aha, tu nejaký stojí. to je on!
to nie je on, nina.
ale je, poď.
spýtam sa ryšavej vlakvedúcej, ktorá už ide zapískať.
idete, prosím, smer bratislava?
nie, košice, odpovie mi bez emócií.
to nebol on. zbytočne sme šli z tej kaviarne, nina.

dobre dobre, zahanbená a zmätená som sa vrátila do kaviarne po boku mojej pistácie. odpili sme si z vriacej kávy, ktorá chutila ako pražené arašidy bez chuti. ale ten glg nás pekne zahrial. sedíme a nohy sa nám vysoko hompáľajú. príde jeden starý pán a pýta sa ženy za barom, či majú pivo. žena odpovie, že len fľaškové. no ideme, berme kufre, ktoré nemáme. nastupujeme už na správny vlak a nájdeme voľné kupé v poslednom vozni. no ale ten vozeň je že extrémne starý. žlté steny vo vlaku som naposledy videla v roku dvetisícsedemnásť a k tomu horúco, ako keby sme sa objavili vo fínskej saune. ale radujeme sa, pretože sme samé. vždy, keď cestujeme spolu, máme šťastie na voľné miesto. nina, je sedem hodín ráno, sobota, zabudla si? kto by cestoval? ja sa radujem až tak, že sa začínam vyzliekať. tepláky rolujem, rolák rolujem, mikinu rolujem a zostávam v bielom tričku s krátkym rukávom a v minišatách. no ako mi je výborne. celá spotená, ale zato spokojná, si sadnem a vydýchnem. teraz čo? jess sa na mne celý čas smeje, pokojne sedí a sem-tam mi spraví nejaký záber do mobilu. už je ten správny čas dať si pod oči tie tekvicové želé z dé-em-ky? áno. daj ruku, streknem ti dezinfekciu, aby sme si nepreniesli kadejaké špiny.
óóóómmm. a teraz relaxuj.
ale počkaj počkaj, si si myslela, že to bude bez záberov? usmej sa do kamery a poď, pripijeme si s remeselnou limonádou od mana roots. ja som apko a milovaná je orango. keby je vonku horúco, tak celý výlet vnímam ako z českého filmu slnko, seno, jahody. tieto ich nové príchute sú staré časy, to musíš ochutnať. hneď za trenčínom vlak zastal z dopravných dôvodov, tak si sklenenú fľašu položím na malý stolík vedľa okna, pretože potrebujem súrne na toaletu. nádých, výdych. hovorím si, že to zvládnem, proste si nesadnem na dosku. a kurva, sadla som si na tú dosku. nemám po ruke ani vlhčené, prečo na toto vždy zabudnem?! prídem do kupé a celá prepotená si sadnem na miesto. vlak sa rúti a nečakane spomalí. fľaša spadne zo stolíka a polovica limonády je na podlahe pod našimi nohami. teraz čo? ja sedím a jess stojí. nemáme vreckovky a samozrejme ani handru a mop…

presunieme sa? je niekde voľné?
idem pozrieť.
dobre, choď, ja tu počkám. balím veci
áno, je voľné, hneď prvé kupé, ale akurát ide vlakvedúca kontrolovať lístky.
ježišikriste, akurát teraz? no poďme rýchlo. snaž sa na to nestúpiť, pretože sa ti to bude lepiť aj za ušami.

presunuli sme sa… a prúd limonády spolu s nami. cez posuvné dvere sa prúd dostal skoro k hlavným dverám. vyzerá to tu, akoby sa tu niekto pošťal. vidíš, to je nápad, aspoň by som sa nemusela dotknúť tej dosky. to bol fór. vlakvedúca otvorila dvere do nášho kupé a jess jej s trkotajúcimi zubami podala lístok. v poriadku, povedala a zabuchla dvere. vážení cestujúci, najbližšia zastávka je: bratisľaava hľavnja staňicjaa, veríme, že ste si cestu užili a prajeme vám pekný zvyšok dňa. šup červenú baretku na hlavu, aj keď mi je malá, a ideme. nič sme nezabudli? nie, iba po sebe upratať. vyskočili sme z vlaku a natiahli si kosti. chytíme sa za ruky a dáme nádych, výdych. stojíme. jess píše spolužiakom a ja si užívam pohľad na stanicu, ľudí a psov. a sme tu. vravím si v duchu. zas a znovu. aký je plán? na stanici sa majú stretnúť o desiatej aj s pani profesorkou, ktorá ich potom odvezie na dodávke do viedne.

koľko je hodín?
desať. majú meškanie.

kráčame po schodoch, aby sme sa dostali do vestibulu stanice.sme tu. nikto nikde, iba my a cudzinci. pohľadom som natrafila na takého pána… no moment, mladíka, asi v našom veku, ktorý tam takto stál ako stĺp. proste ako zamrznutý v takom elegantnom kabáte, ktorý mu bol aj trochu priúzky, a iba stál a očami sa pozeral dopredu, doľava a doprava, no telom absolútne nepohol. išiel z neho strach, teda ja som z neho cítila strach a niečo divné. akoby sa pripravoval na niečo, čo si ani nechcem predstavovať. no vyšli sme pred stanicu a nikto nikde. nádych, výdych. hm. podobný zápach ako u nás v bystrici. ideme naspäť a vidíme prvú povedomú tvár. postavíme sa k nej — ja z jednej strany a jess z druhej strany — a je celá nadšená, že nás vidí. po desiatich minútach prišli všetci okrem jednej, poppy. tým pádom sa uvoľnilo miesto v aute. hm. hneď na to sa objavila profesorka menom ivana a prvá veta z jej úst znela:

takže ste sa vymenili.
pozerá na mňa.
prosím?
idete s nami.
môžem?
áno, kúpime vám lístok do 19 rokov, aby ste mali vstup do galérie zdarma.

bože, mne sa asi sníva. celá natešená, že nezostávam sama v hlavnom meste, nasadáme všetci do osemmiestnej dodávky. prvá zastávka — najbližšia pumpa. ivana zakúpi diaľničnú známku a štyri balíky cukríkov haribo.

každý máte jeden balík do jedného radu.
to mi nejak nevychádza, ale ďakujeme.
do nášho radu som vybrala príchuť tropifrutti a poďakovala som za online vstupenku, ktorú mi ivana preposlala do schránky.
nikoleta sa píše s „c“? a dve „t“?
nie.

dobre dobre, cesta do viedne bola až priveľmi rýchla, nestihla som si užiť pohľad na veterné mlyny a lietadlá stojace vo vzduchu. ivana zaparkovala tesne pred modernou albertinou a ja som nemala tušenie, čo ma čaká. výhľady boli ako v každom meste krásne s jemným slnkom v pozadí. vkročili sme do výstavného pavilónu a ja som si v diaľke všimla obrovský plagát mariny. to už sme tu? nádych, výdych. kráčame dolu červenými schodmi do šatne a na stene druhý gigantický čiernobiely portrét mariny. keby to nie je plagát, už som v jej otvorených ústach. zimomriavky a chlpy mi naskočili doslova všade. ľudia, počujte, tam doslova bol dav. ľudia stáli s rukami prekríženými pred sebou a potichu si čítali text o výstave do poslednej bodky.

ver mi, že toto nie je koniec….. úprimne je to len štvrtina nášho dobrodružstva….
nabudúce pokračujem o maríne